V historických záznamoch sa spomína Suchá Dolina už v roku 1330 pod názvom ZOGDELINO, ZUHADELMA, ZUHADOLINA, SOKDELINO, no existujú údaje, ktoré Suchú Dolinu uvádzajú už v roku 1285 pri darovaní Solivaru Šošovcom pod názvom ZARASPOTOKA.

 

Správy o Suchej Doline nájdeme i v registroch pápežského desiatku z rokov 1332 - 1337. Vtedy v tunajšom kostole pôsobil farár Ivanka.
Za názov dediny bol prevzatý starší názov údolia, v ktorom vybudovali miestne sídlisko.
V písomnostiach zo 14. - 16. storočia sa už pravidelne vyskytuje pod slovenským názvom Suchá Dolina, hoci vo viacerých pravopisných obmenách alebo skomoleninách. V tomto období bola obec súčasťou panstva Kysak, ktorú mali vo vlastníctve šľachtici z Drienova a ich príbuzní z Budimíra, Ploského a Žehne. V druhej štvrtine 16. storočia ju prechodne držalo mesto Košice a v II. polovici 16. storočia patrila šľachticom Karoliovcom.
V roku 1600 obec pozostávala z 11 obývaných poddanských domov, kostola, fary a možno i školy. V roku 1787 bolo v dedine 37 domova 292 obyvateľov, v roku 1828 sa dedina rozrástla na 56 domova 443 obyvateľov. Od začiatku minulého storočia až do roku 1940 sa počet obyvateľov obce pohyboval v rozmedzí od 305 - 321. V roku 2000 mala dedina 85 domov, z toho 65 obývaných a 208 obyvateľov.

 

V obci stál kaštieľ, ktorého posledným majiteľom bol občan obce Jozef Makara. Ten ho odkúpil od veľkostatkára Michala Štreka okolo roku 1895. Z kaštieľa sú už iba ruiny.
Ku kaštieľu bol vedený prívod vody liatinovým potrubím z prameňa, ktorý bol zachytený v kamennej pivnici na konci dediny pod Sošninou. Bola to veľmi kvalitná pitná voda a do vybudovania vodovodu sa ňou zásobovala značná časť rodín. Miesto, kde vytekala bolo nazývané „Huček“. V súčasnosti túto vodu používajú štyri rodiny v dedine.
Ďalší drevený vodovod bol vybudovaný Jánom Krajňakom v 50 – tych rokoch. Viedol zo Škripkového zahumňa na Hôrku.

 

V minulosti k obci patrila aj osada pozostávajúca z dvoch domov postavených v údolí potoka Sopotnica. Rodina Safkovcov vlastnila vodný mlyn, pri ktorom bola aj píla. V súčasnosti dom Safkovcov patrí do katastrálneho územia Suchá Dolina a dom Jozefa Prokopa bol pričlenený do katastrálneho územia Ľubovec. Bol obnovený prívodný kanál vody k mlynu. Tieto domy využívajú ich vlastníci na víkendové letné pobyty.

 

Pôvodní obyvatelia boli prevažne roľníci, plátenníci a furmani, ktorí chodili aj na sezónne práce. Život ľudí bol ťažký. Koľko len úsilia stálo dopracovať sa od semiačka k hotovému konopnému či ľanovému plátnu, aby bolo na ošatenie. Všetky činnosti s tým spojené zakúšali ruky gazdín i dievok až do 60. roku. S maslom, vajíčkami, tvarohom, ale i s husami, kurčatami, kačkami, ba i s vedrom plným čučoriedok či malín v „zajdičke“ trmácali sa pešo do Prešova na trh, aby to popredali, nakúpili múku, cukor, ryžu a s tým vystačili po celý čas, kým sa nenahonobilo opäť niečo nové.

 

V 20. - 30. - tych rokoch sa na stavbách (v 25. - 26. roku aj pri stavbe kostola) využívalo vápno, ktoré pálili vo vápenníkoch (murovaných jamách) na okraji dediny. Do dnešných čias sa zachovalo pomenovanie tohto miesta - Vápenník. Kameň sa lámal v časti chotára nazvanom Petrovo. Pálenie vápna rozšírili Ondrej Šebeš a Michal Pivovarnik a vápno predávali aj po iných dedinách. Po Ondrejovi Šebešovi pokračoval jeho syn Michal.

 

Škola v Suchej Doline bola zriadená pravdepodobne v roku 1931 v súkromnom byte Jozefa Makaru - v kaštieli. Neskôr bola presťahovaná do iného súkromného domu, ktorého majiteľom bol Michal Sýkora. V tridsiatych rokoch bola plánovaná výstavba štátnej ľudovej školy. Do konca 19.12.1931 podpísali vlastníci pozemku osvedčenie o odovzdaní pozemku na výstavbu školy. Dňa 13.12.1937 bol vypracovaný projekt a schválený rozpočet na stavbu dvojtriednej štátnej ľudovej školy so správcovským bytom, žiaľ, s výstavbou sa vôbec nezačalo.
V roku 1946 bol zrekonštruovaný byt po obecnom kováčovi – terajšia budova obecného úradu - kam bola presťahovaná škola natrvalo - ročníky 1. - 5., neskôr 1. - 3.. Vyššie ročníky ZŠ boli iba v susednej dedine v Sedliciach, kam dochádzali aj deti zo Suchej Doliny. Prevádzka školy v Suchej Doline sa skončila 30. júna 1973. Odvtedy žiaci zo Suchej Doliny navštevujú ZŠ v Sedliciach.

 

Vojnové roky znásobili biedu zvlášť v čase, keď sa ľudia nechcene stali hostiteľmi nemeckých i ruských vojakov, ale priame bojové akcie dedina nezažila. V poslednom roku vojny, v januári 1945 ustupujúce nemecké jednotky zničili most cez miestny potok na hlavnej ceste, ktorý bol do konca 40 - tych rokov obnovený. Od vojnových útrap bola obec oslobodená 21.1.1945.

 

Povojnové roky sú charakterizované i inými, priaznivejšími rozmermi, ktoré skvalitňovali život ľudí. V roku 1948 bola zavedená autobusová doprava na linke Prešov - Margecany. Od roku 1957, keď bola elektrifikovaná obec, mohli petrolejové lampy zapadať prachom kdesi na povalách. Ukončenie vojnového napätia uvoľnilo cestu pracovnému nadšeniu. Aj z našej obce odišli chlapi na stavbu Trate mládeže. Napriek týmto skutočnostiam obyvateľov - súkromne hospodáriacich roľníkov - ubíjali kontingenty. Povinné odovzdávanie istého množstva poľnohospodárskych produktov nedalo pokojne spať nejednej hlave rodiny. Tejto zaťažujúcej povinnosti boli zbavení až založením Jednotného roľníckeho družstva (JRD) - 31.10.1959, keď sa prešlo od súkromného poľnohospodárstva k spoločnému družstevnému hospodáreniu. Členská základňa bola dostatočne veľká. Zo všetkých roľníkov iba siedmi nepodpísali vstup do družstva. Začiatky boli ťažké. Pracovalo sa aj desať hodín denne, ba i viac, ak bolo potrebné. Vďaka ochote a aktivite ľudí sa postupne družstvo dostalo na dobrú úroveň. Začalo hospodáriť asi na 350 ha pôdy. Postupne boli vybudované hospodárske budovy - kravín, ošipáreň, kurín, sklad obilia a v posledných rokoch pred zlúčením s JRD Sedlice aj tak prepotrebný vodovod, na ktorý sa postupne napojila celá obec.
V marci 1964 bolo JRD Suchá Dolina pričlenené k JRD Sedlice. So zlepšovaním ekonomickej situácie družstva dosiahli družstevníci postupne finančný i morálny pocit uspokojenia za vynaloženú prácu. V 70 - tych rokoch sa organizovali pre členov JRD rôzne zájazdy, boli im poskytované tuzemské i zahraničné rekreácie. Nezabudlo sa ani na životné jubileá dlhoročných pracovníkov, ktorým boli poskytované finančné odmeny a pobyty v rekreačných zariadeniach..
V 70 - tych rokoch pulzoval v dedine čulý kultúrny a športový život. V 80 - a 90 - tych rokoch sa ďalej rozvíjalo materiálno - technické vybavenie obce, aj keď v tomto období nastal útlm kultúrnych akcií. Novú tvár nadobudla dedina reguláciou potoka a výstavbou miestnych komunikácií (1982). V roku 1997 bola ukončená plynofikácia obce, čo nepochybne znamenalo skvalitnenie života jej obyvateľov.

 

Od roku 1965, po pričlenení Suchej Doliny k strediskovej obci Sedlice, patrili obe obce pod jeden národný výbor, v ktorom mali dvoch zástupcov. Obce riadila občanmi volená správa obce – obecné zastupiteľstvo na čele so starostom. Koncom roka 1989 došlo k zmene celkového politického systému riadenia štátu. V roku 1990 bolo vyhovené žiadosti občanov o vytvorenie samostatného obecného úradu. Voľby sa uskutočnili v dňoch 23. - 24.11.1990 a voľbu starostu 19.1.1991.

 

Kultúrna a osvetová činnosť

 

V našej obci má bohatú tradíciu zvlášť divadelníctvo. Pod vedením miestnych učiteľov boli už v 40 - tych rokoch nacvičované veľmi pekné divadelné hry, s ktorými vystúpili divadelní ochotníci aj v iných dedinách. Výraznou osobnosťou medzi ochotníkmi bol Štefan Koščal. Okrem divadla sa často uskutočňovali ľudové veselice, na ktorých hrala cigánska muzika. Organizátorom týchto zábav, zvaných aj majálesy, bola od roku 1946 škola, neskôr športová organizácia. Príjemným spestrením programu boli rôzne zábavné hry.
V nedeľu alebo vo sviatok večer dievčatá chodili na „večarky“. Mali vybrané vhodné miesto na dedine a tam tancovali do kolesa a spievali.
Koncom 50 - tych rokov sa začali v obci premietať filmy. Najprv sa premietalo v základnej škole, neskôr v kultúrnom dome.
Veľkou propagátorkou a organizátorkou kultúrnej činnosti v obci, zvlášť na konci 60 - tych i v 70 - tych rokoch bola osvetová pracovníčka pani Terézia Mihaliková, ktorá mala na starosti miestnu ľudovú knižnicu, rozhlasový krúžok a zároveň bola predsedníčkou SZŽ a ČSČK. Pod jej vedením obec žila aktívnym kultúrnym životom. Boli pripravované literárne pásma a programy k historickým výročiam a pravidelne k MDD a MDŽ. Pre čitateľov knižnice boli uskutočňované literárne súťaže.
Pani Mihaliková sa pričinila o to, že v roku 1969 bol usporiadaný pre ženy kurz varenia a pečenia. Členky zväzu žien reprezentovali obec v speve ľudových piesní, ako ľudové rozprávačky, pripravovali výstavky ručných prác najmä tkaných a vyšívaných. Úspech mali aj s divadelnými hrami. Bohatú činnosť žien zo Suchej Doliny hodnotil aj Okresný výbor bývalého SZZ ako mimoriadne aktívnu.

 


Zo športovej činnosti treba spomenúť futbal, ktorého začiatky siahajú do roku 1951. Vtedy sa hral futbal neorganizovane, nebolo stabilného futbalového ihriska. Mládež chodila hrať turnaje i priateľské zápasy do iných dedín. Organizovaný futbal sa datuje od roku 1969. Vtedy bol založený futbalový oddiel TJ Suchá Dolina. Bolo vybudované stále ihrisko. V roku 1969/1970 sa začali hrať okresné súťaže, ktorých sa futbaloví aktivisti zúčastňovali celých 25 rokov, do roku 1994. Počas tohto obdobia oddiel hral v IV. triede okresu
Po tragickej smrti predsedu TJ Jozefa Dorku v roku 1971 sa každoročne organizoval futbalový turnaj IM MEMORIAM Jozefa Dorku.

 

Tak ako v každej obci aj v Suchej Doline pracovali dobrovoľní hasiči. Mali ručnú požiarnu striekačku, s ktorou chodili hasiť požiare do susedných obcí. Neskôr bola zakúpená požiarna striekačka PPS 8 , ktorú dodnes vlastní novozaložený DPZ . V roku 1965 po zlúčení s obcou Sedlice celé vybavenie bolo presunuté do Sedlíc. Činnosť DPZ bola obnovená v roku 1994.

 

Zvyky a obyčaje

 

Jedlá našich starých mám boli jednoduché s rýchlou prípravou. Prevažovali zemiakové a múčne pokrmy, mäso sa varilo málo, iba na sviatky. Ničím nenahraditeľný chlebík piekli gazdinky až do 60 - tych rokov. Medzi najčastejšie pripravované jedlá patrili:
Mačanka - na sucho opražená múka, zaliata vodou a mliekom a vylepšená opraženou údenou slaninou. Podávali sa k nej varené zemiaky v šupke.
Kuľaša - varená kukuričná krupica.
Figle - uvarené zemiaky, pokrájané na kocky, zmiešané so surovou kapustou a omastené slaninou.
Obľúbená bola aj kyseľ, sciranka s mliekom (strúhané alebo sekané cesto), pirohy, halušky so zemiakmi, alebo kapustou, pučené varené zemiaky a k nim varené hrušky alebo slivky - „slivčanka“.
Z polievok sa varil demikát - nakrájaný suchý chlieb zaliaty prevarenou vodou so zápražkou a údená polievka. K nej boli najlepšie „huse laby“ (cesto sa trhalo) alebo „sčikane“ halušky.
V čase pôstu sa piekli „osuchy“ z kysnutého cesta, na Vianoce koláče plnené kapustou, tvarohom, makom, lekvárom i sušenými jabĺčkami alebo slivkami. Nesmeli chýbať „kozare“ - hubová polievka a lokša - pokrájaný koláč z kysnutého cesta, posypaný makom a zaliaty cukrovou vodou.
Na svadbách výborne chutila kaša, koláče, zvané „pohlody, i vartany“- koláče v tvare bábovky.
Hoci strava nehýrila rozmanitosťou, napriek tomu ľudia boli spokojnejší a oplývali zdravím.

 

Aj keď život ľudí, zvlášť do 60 - tych rokov, bol ťažký a nežil o sa v hojnosti, ľudia si zato uchovali veselú myseľ a tanec a spev ich sprevádzal od jari do zimy, a to nielen pri rodinných slávnostiach, ale hlavne počas sviatkov, kedy sa udržiavali aj prekrásne zvyky:
Dva týždne pred Veľkou nocou na tzv. „Smertnu ňedzeľu“ pálili na Hôrke i na Skale „Smertku“ na znak odchodu zimy. Vo veľkonočnom čase, keď sa vyšlo z kostola, dievky sa pochytali za ruky jedna za druhou a utvoriac živú reťaz prechádzali dedinou a spievali. Máje sa stavali u nás na „Rusadľe“ - Turice. Veľa šibalstva sa povyvádzalo aj pri priadkach. Na Luciu (13.12.) aj noc merali - priadli celú noc. Na Luciu sa „Ľipkaľi“ pirohy a každá dievka dala do svojho kúska cesta papier, na ktorom bolo napísané meno chlapca. Radovali sa tie, ktorých pirohy pri varení vyplávali navrch najskôr. Podobne si predpovedali skorý vydaj ešte na Ondreja (30.11.), keď liali olovo, či chodili ploty „triasc“ a z ktorej strany bolo počuť brechot psa, z tohto smeru mal pochádzať aj budúci manžel dievčiny.
Mnoho povier a zvykov sa spája s vianočnými sviatkami. Vianoce neboli bohaté. Stromček - „jezuľanek“ bol napoly prázdny, zdobili ho jabĺčka, orechy alebo vyschnutý chlebík zatočený v pozlátke. Pred štedrovečernou večerou, počas večerného zvonenia, sa chodilo so „žochtarom“, neskôr s „dinerkou“ po vodu na valal. Celá rodina si vo vode umyla tvár i ruky, aby boli zdraví a čulí a hodili do vody mince. Túto službu si nenechali ujsť hlavne mladí, lebo si mohli zarobiť aké - také korunky. Potom sa zo všetkého jedla vhodil o po trocha do vody a tá sa pridala dobytku do krmiva - „sečky“. Statok bol pozamykaný, aby mu nikto nepočaroval. V izbe pod stolom sa rozložila slama, na ktorú si domáci položili nohy. To preto, žeby mali v lete nohy zdravé, keď budú bosí chodiť. Reťaz, spojená okolo nôh stola, symbolizovala želanie udržať rodinu po celý ďalší rok pokope. Tajuplnú atmosféru Štedrého večera vystriedalo slávnostné veselé ráno, plné vinšovníkov.
Po sviatku Troch kráľov, kedy chodili „jasličkári“ - betlehemci, sa už celá dedina tešila na „Fašengy“. Žánrovo rôzne piesne sa spievali na svadbách a veľa sa tancovalo pri dobrej cigánskej muzike.